Choroba „krátkych rúk“, alebo – nebojte sa presbyopie!

Človek má päť zmyslov, ale je to práve zrak, ktorým prijímame 85% informácií. Určité percento ľudí potrebuje zrak „opraviť“ už v mladosti – v ich prípade ide o zrakové vady: myopia, hypermetropia či astigmatizmus.

Pozor, zraková vada nie je choroba!

S pribúdajúcim vekom, okolo 40. – 45. roku života zrak oslabuje svoju schopnosť zaostrovať. Ide fyziologickú vadu s pomerne nelichotivým názvom „starecká krátkozrakosť“, odborne sa však nazýva presbyopia.

Čo je to teda vlastne tá presbyopia?

Pri presbyopii dochádza k znižovaniu elasticity očnej šošovky, celkovo – insuficiencii akomodácie. Obvykle sa presbyopia začína prejavovať po 40. roku veku života a to pocitom „krátkych rúk“ pri čítaní.

To znamená, že pri čítaní si text musíte odďaľovať. Vplyvom zníženej akomodácie oka sa videnie do blízka posúva ďalej, na vzdialenosť viac ako 20 cm. Tým sa zväčšuje aj pracovná vzdialenosť. Pri dlhodobej práci na blízko vznikajú u nekorigovaného oka aj tieto ťažkosti: pálenie a bolesť očí, slzenie, začervenanie oči aj viečok, bolesti hlavy.

Čo na tieto ťažkosti vravia samotní presbyopi?

Vo viacerých štúdiách sa uvádza, že prejavujúce sa príznaky presbyopie sú pre ľudí, ktorí videli predtým ostro ako orly, často veľmi stresujúce. Veľkú úľavu im prináša osveta a vysvetlenie, že tieto funkčné problémy oka nie sú výsledkom chorobného stavu, ani žiaden príznak blížiacej slepoty či konca života, ale sú bežnou súčasťou života človeka. Informovaný pacient potom omnoho radšej spolupracuje s očným špecialistom, zvyká si na navrhované riešenia, ktorých je čoraz viac.

Presbyopia nie je choroba

Pri korekcii presbyopie je v súčasnosti potrebné rešpektovať pracovné a životné návyky pacienta, dnes už napríklad človek stredného veku netrávi toľko času čítaním kníh, či sledovaním televízie. Dá sa povedať, že sa „predlžuje stredný vek“ života. Nedávno som vyšetrovala pána, ktorý sa začal vo veku 65 rokov venovať potápaniu! Dnešní presbyopi sú aktívni, hrajú tenis, v 80-ke sa učia pracovať s počítačmi, nakupujú cez internet, chcú byť v spojení s príbuznými – čiže využívajú dotykové smartfóny, aby mohli ukazovať známymi fotky vnúčat, pravnúčat a pod.

Aké okuliare sú vhodné pre korekciu presbyopie?

Jednoohniskové okuliarové šošovky

Okuliare s jednoohniskovými okuliarovými šošovkami sú najčastejším, tradičným, spôsobom korekcie presbyopie.
Sú vyrábané pre korekciu jednej ohniskovej vzdialenosti, na blízko (cca 40 cm). Z toho nám vyplýva, že ostré videnie na strednú vzdialenosť, respektíve na diaľku s týmito okuliarmi nie je možné.
Možnosti korekcie tzv. „polovičkami“ ocenia všetci tí, ktorí sa do diaľky dívajú ponad okuliarový rám, nakoľko videnie do diaľky u nich korekciu nepotrebuje.

S týmito okuliarmi môžu ľudia sledovať televíziu a zároveň čítať alebo lúštiť krížovky a neobťažuje ich odkladanie okuliarov.

Bifokálne okuliarové šošovky

Ako prvý navrhol bifokálne okuliare sir Benjamin Franklin (1706-1790), americký politik, spisovateľ a prírodovedec.

Myšlienka zostrojiť okuliare, ktorými by videl do diaľky aj do blízka bez toho, aby ich musel vymeniť za iné ho napadla, keď sa presúval kočom po meste a riešil dilemu, či študovať z kníh alebo sa pozerať na okoloidúce dámy :-).

Tento problém vyriešil nasledovne: dve polovice rôznej dioptrie vsadil do jedného okuliarového skla.

Okuliare s bifokálnymi okuliarovými šošovkami nám umožnia vidieť cez hornú časť do diaľky a okienkom umiestneným cca 0,5 cm pod spodnou časťou dolného viečka, na blízko.

Najväčšia nevýhoda bifokálnych okuliarov spočíva v rušivom skoku obrazu, ktorý spôsobuje deliaca čiara na okuliarovej šošovke.

„Veselé“ je naučiť sa chodiť po schodoch, doba privykania je nutná, individuálne rôzne dlhá.

Sú samozrejme ľudia, ktorí si na takúto alternatívu nezvyknú vôbec a nosia dvoje okuliare – jedny na blízko, druhé do diaľky, ďalšie na strednú vzdialenosť, na prácu s počítačom a pod.

Trifokálne okuliarové šošovky

Trifokálne okuliarové šošovky sa objavili ako doplnkové riešenie či priaznivejšia korekcia pokročilejšej presbyopie.

Trifokály sú konštruované rovnako ako bifokálne okuliarové šošovky. Rozdiel je vo vložení tzv. medzidielu.

Segment na blízko je rozdelený na časť pre čítanie a pre strednú vzdialenosť. Diel pre strednú vzdialenosť má väčšinou polovičnú hodnotu celej adície. Aj tu sú však neestetické a rušivé deliace línie.

V minulosti trifokály využívali najmä dirigenti symfonických orchestrov.

Progresívne (multifokálne) okuliarové šošovky

Snahou výskumníkov bolo vyrobiť okuliarové šošovky, ktorými by sa dalo pozerať na všetky vzdialenosti plynule, bez rušivých rozdeľovacích línií.

Najviac sa uchytil návrh profesora Bernarda Maitenaza z Francúzska, ktorý navrhol prvé multifokálne okuliarové šošovky VARILUX (1956).

Distribuovala ich spoločnosť Essilor pod názvom VARILUX 1.

V polovici sedemdesiatych rokov spoločnosť Essilor uviedla vylepšenú verziu VARILUX 2, v ktorej sa výskumníci snažili o zmenšenie periférneho astigmatizmu.

Odvtedy inováciou technológií vznikol celý rad multifokálnych, progresívnych okuliarových šošoviek, kde sú  periférne zóny deformácie  takmer minimalizované.

Vďaka tomu, že sú multifokálne okuliarové šošovky vytvorené z jedného kusu materiálu, nemajú žiadne rušivé deliace línie.

Poskytujú prirodzené videnie na všetky vzdialenosti – blízko, stred a diaľku. Aj tu je nutné vysvetliť pacienti, ako očami vyhľadať jednotlivé zóny a doba privyknutia na ne je rýchlejšia.

V neposlednom rade spĺňajú estetické požiadavky – neprezrádzajú vek nositeľa! 🙂